Osud hlavnej hrdinky Paulínky, ktorá prežije svetovú vojnu, koniec monarchie, vznik republiky a roky krízy, nie je pozoruhodný historickým hrdinstvom, je plný chýb, pokĺznutí, je malý, a predsa tvorí veľkú epopeju o malom ľudskom osude. Lebo František Švantner sa v Živote bez konca ponára k zdrojom svojej životnej filozofie, hľadá za ľudskou tragikou i pochybami a mdlým živorením etické zdôvodnenie a má dosť vnútornej sily a čistoty, aby mu prerástlo v mravný pátos viery v čoraz ľudskejší život, v život bez konca...

Maruška je malé dievča, ktoré nastupuje do prvej triedy dievčenskej školy

Najnápadnejším znakom Švantnerovej výpovede je ostrý rozpor medzi svetom tamdolu, mimo hôr a svetom horských masívov, blízko oblohy, ďaleko od ľudí. Umelecký spôsob, akým Švantner odkrýva samotné základy ľudskosti, ľudskej čistoty, prirodzenosti, je tu síce odlišný, ale jeho cieľ je rovnaký - dopátrať sa dna v človeku, vybičovať jeho zmysly, vytrhnúť ho z konvenčného sveta a vrátiť mu pôvodný, prírodný inštinktívny zážitok, čistý postoj ku skutočnosti.