Úryvok z knihy: "Táto kniha sa usiluje o niektoré zásadné pohľady do minulosti ako výsledok štruktúry vedeckých poznatkov, a nie sterilných fantázií alebo ďalekosiahlych hypotéz prameniacich z povrchných dôvodov, z nedostatočne overených faktov alebo z vypočítavostí ovplyvnených mimorozumovými dôvodmi. Pri takomto prístupe sa kniha nevyhnutne zaťaží množstvom faktov a dôkazového materiálu, pre neodborníkov únavného, ale pre odborníkov, pravdaže, dôverne známeho. No nebolo iné východisko. Autor sa usiloval stoj čo stoj a dôsledne odlíšiť subjektívne domnienky od faktov overených na úrovni súčasného poznania a všeobecne prijatých, vyhnúť sa schematizácii, ktorá zjednoduše zložitú a neprehľadnú tematiku do krištáľovo čistého, priezračného, ale žiaľ, iba fantomatického kryštálu, ako aj unáhlenému generalizovaniu v prospech hypotézy, ktorá sa mu zapáčila."

Historickou skutočnosťou v tomto dobrodružnom románe s vedecko-fantastickým rámcom je zmiznutie vzácnej komnaty z jantáru, ktorú nemeckí okupanti ukradli počas II. svetovej vojny z jedného cárskeho paláca pri Leningrade. Záhadu sa podujmú rozriešiť hrdinovia tohto príbehu - jeden pražský redaktor, jeho priateľka historička a telesne postihnutý Martin Anděl, nezvyčajne vzdelaný a rozhľadený človek. Priam detektívne pátranie zavedie hrdinov najprv do Grónska, potom do Ameriky na Floridu. Všade na cestách ich prenasledujú protivníci - bývalý nacistickí pohlavári, čo žijú skrytí pred svetom a z nakradnutých bohatstiev financujú vývoj tajných zbraní. V súvislosti s týmito zbraňami sa autor dostáva až k lietajúcim tanierom a k cestovaniu v čase...

Posledný úsmev autor situoval do exotického prostredia Kanárskych ostrovov

Souad má sedemnásť rokov a je zamilovaná. V jej dedine, rovnako ako v mnohých iných, láska pred manželstvom znamená smrť. Rozsudok nad „zneuctenou“ dievčinou má podľa rodiny vykonať jej švagor. Souad si vypočuje svoj trest zamknutá vo vedľajšej izbe.

Príbeh o Lallúovi, trinásťročnom indickom chlapcovi, a jeho sestričke Máji, o dvoch deťoch, ktoré si vzali do hlavy, že prejdú dlhú cestu z Aláhábádu do Ágry...

Román Pomarančová obálka možno charakterizovať ako obraz o zúfalom hľadaní lásky. Pôsobí sugestívne autobiograficky, no tým sa neslobodno dať mýliť. Hlavný hrdina Carlo Felice ako potomok popredného meštianskeho rodu a intelektuál sa zmieta v nepostihnuteľnej sieti citových výkyvov a zábran, koré mu nedovoľujú dosiahnuť šťastie v láske ani po stránke lelesnej. A daromné sa pokúša túto sieť pretrhnúť. Jeho „blúdenie" v oblasti ľudských vzťahov vôbec, to sú neúspešné pokusy o preniknutie do normálneho sveta vzťahov medzi mužom a ženou. A ako jediný výsledok mu zostáva iba jediný kladný vzťah: k chorému bratovi Costantinovi, o ktorého sa musí starať. — Je to román o osamotenosti človeka v svete síce civilizovanom, no stále plnom temných a záhadných síl, síl nepostihnuteľných, a teda nezvládnuteľných. Je to dielo, ktoré veľmi núti zamyslieť sa nad zložitosťou každého ľudského života.

Sú knihy a knihy! Niektoré sa vyhrievajú na výslní, iné upadnú do zabudnutia a iné prekvapia svojim príbehom. Takou je vcelku nenápadná kniha rozprávok Zlaty Solivajsovej Kľúč od každých dverí. Na knihe rozprávok nie je nič podivuhodné, vyšlo ich za tie roky nepreberné množstvo. Ale aby rozprávková knižka zrušila vydavateľstvo? To je teda úkaz. A predsa! Obeťou sa stalo Stredoslovenské vydavateľstvo pôsobiace v Banskej Bystrici.

Kniha Kľúč od každých dverí vyšla v roku 1971 v dvadsaťtisícovom náklade a obsahovala pätnásť tradičných i moderných originálnych rozprávok autorky. Všetko by bolo v poriadku až na jednu s názvom Abeceda pre obludy. Príbeh bol jednoduchý s mierovým posolstvom. Na okraji lesa stál mohutný starý dub. Jeho úlohou bolo strážiť les. Raz sa na okraji lesa objavil agresívny tank a začal strieľať nielen do starého duba, ale aj do malých dubčekov okolo, ktoré ten chránil. Ako príbeh pokračoval nie je dôležité, skončil samozrejme dobre a tank dostal na frak.

Dnes sa to zdá nepochopiteľné, avšak písal sa rok 1971 a napísať tri roky po Sovietskej invázii do vtedajšieho Československa rozprávku o tanku útočiaceho na dubčekov..... Väčšina snáď vie, kto bol Alexander Dubček a niet divu, že vtedajším strážcom normalizujúcej sa spoločnosti to muselo zopnúť. Autorka sa síce hájila, že to takto vôbec nemyslela.....ale na druhej strane ťažko uveriť, že jej nedošlo, že si to niekto spojí...

Koleso represálii sa rozbehlo. Celý dvadsaťtisícový náklad knihy (teraz už označenej za protisocialistickú, aj keď ju kritika oceňovala za propagáciu mieru) bol stiahnutý z predajne a knižníc a zošrotovaný. Stredoslovenské vydavateľstvo, ktoré vzniklo v roku 1960 bolo od začiatku v ťažkej situácii a neprajníci ho chceli zrušiť, ako niečo provinčné. Ku všetkým problémom s fungovaním, sa postupne pridali aj ekonomické problémy a nakoniec ako na zavolanie prišiel aj ideologický problém. Povestným klincom do truhly bola práve knižka Kľúč od každých dverí. Osud vydavateľstva bol spečatený.