Pani Bovaryová" je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel svetovej literatúry a za prelomové dielo realizmu. Flaubert v knihe kritizuje spoločnosť a jej konvencie, ktoré obmedzujú individualitu a vedú k frustrácii a sklamaniu.

Effi vstupuje do manželstva mladučká, takmer dieťa, lásku doposiaľ nepoznala, a nesmierne trpí prázdnotou malomestskej spoločenskej smotánky, medzi, ktorou musí žiť. Prázdnotu nevie vyplniť ani oveľa starší manžel, síce láskavý, no nie dosť chápajúci pruský karierista a človek zásad, barón von Innstetten...

V románe zachytáva Fontana zánik politickej nadvlády pobaltskej šľachty, keď hospodársku moc strhlo na seba meštianstvo.

Talentovaná violončelistka Mia má sedemnásť rokov a vlastne všetko, po čom jej srdce piští – trochu otravnú, ale milujúcu rodinu, priateľa rockera Adama, bezstarostný život. Keď ju prijmú na prestížnu umeleckú školu na opačnom konci krajiny, čaká ju prvé vážne rozhodnutie – láska a rodina, alebo vytúžené štúdium hudby?

V jedno februárové ráno je odrazu všetko inak. Na rodinnom výlete s rodičmi a bratom na okamih spokojná zavrie oči, a keď ich otvorí, ocitne sa v priekope pri ceste. Na jej okraji vidí havarované auto a mŕtvych rodičov, počuje Beethovenovu sonátu. Krátko nato zbadá ďalšie telo. S úžasom zistí, že hľadí sama na seba, a nevyhnutne si musí položiť otázku: Som mŕtva?

Staručký svätec Mael zablúdi na neznámy ostrov, a keďže mu už oči neslúžia, pokladá jeho obyvateľov za ľudí a pokrstí ich. Spôsobí tým problémy Stvoriteľovi a cirkevným otcom, ktorí po dlhých diskusiách v raji napokon uznajú, že omylom pokrstené tučniaky treba premeniť na ľudí... Takto sa začína história tučniackeho národa - história moderného sveta a západnej civilizácie v kocke, neľútostná svätokrádežná satira i hravá paródia na dejiny Francúzska od počiatkov po "civilizovaný" novovek s apokalyptickým presahom do budúcnosti, pretože história nemá konca a všetko sa cyklicky opakuje, pretože ľudia sú nepoučiteľní... S elegantným nadhľadom a iskrivou iróniou Anatole France obnažuje podstatu všetkého, čo sa vo Francúzsku - a nielen tam - vydáva za vznešené a nedotknuteľné. Jeho trpká utópia už neukazuje šialenstvo jednotlivca, ale organizované šialenstvo ľudí. Pripomína diela Rabelaisa, Swifta i Orwella - vyvoláva smiech aj zimomriavky, a pre nás je viac ako predtým aktuálna.

— Choď za mamou ... ocko pracuje! — chce sa otec zbaviť dieťaťa. Mama, ktorá tiež pracuje, zahryzne si do jazyka a nepovie:— Choď za ockom ... mama pracuje!

V knihe vychádzajú štyri väčšie prózy ukrajinského spisovateľa I. Franka. Prvé dve zachytávajú ťažký život boryslavských naftárov v kontraste s blahobytom miestnych boháčov. Tretia novela sa odohráva v Ľvove v búrlivom roku 1848 a štvrtá čerpá tému z prostredia haličskej inteligencie.

Jedného dňa sa u záhradníka v istom švédskom meste náhodne stretnú dve ženy: Inge, asi päťdesiatročná Švédka, rozvedená, matka dvoch takmer dospelých dcér, a Čiľanka Mira, približne v rovnakom veku, taktiež samostatne žijúca matka niekoľkých detí. Jedna verí rozumu a v nejestvovanie Boha, druhá verí v každodenný dialóg s Pánom. Táto kniha je o tom, ako sa rozdielni ľudia môžu navzájom zblížiť, dokonca sa obohacovať, ak sú ochotní načúvať tomu druhému.