Psychologický portrét a ľúbostný príbeh starnúcej herečky, ktorá na vrchole svojej divadelnej slávy a po dlhom šťastnom a príkladnom manželstve vášnivo zamiluje do mladého bezvýznamného úradníčka revíznej kancelárie. Autor uvádza čitateľa do zákulisia divadelného sveta, odhaľuje mu úskalia hereckej práce, podáva mu neobyčajne pútavú analýzu jej vplyvov na súkromný život hercov, v ktorom sa natoľko prelína imaginárna psychika javiskových postáv s reálnym svetom, že hrdinka románu už sama nevie, kedy uvažuje a cíti samostatne, a kedy dotvára mimo javiska úlohy, ktoré kedysi hrala, a vo vrcholných situáciách svojho života si kladie otázku: „V ktorej role som už hovorila tieto vety?“

Román Cesty k moru, napísaný pred druhou svetovou vojnou, patrí k Mauriacovým najlepším prózam. Autor si v ňom kladie filozofickú otázku, aké je miesto človeka v spoločnosti i na tomto svete a aký je zmysel života v chmúrnom, krutom a egoizmom presýtenom storočí. Citlivý pozorovateľ francúzskeho mestského prostredia- sám bol jeho produktom- ukazuje, kam vedie slepá ľudská túžba po peniazoch.

O krátkom romániku lásky a manželstva, no najmä o smrteľnej, na pohľad nevyliečiteľnej chorobe

Sú muži, čo zachraňujú ľudí. Majú to v popise práce. Ale niekedy aj oni potrebujú zachrániť, hoci to už v popise práce nikto nemá. Dobré svaly a schopnosť pohotovej reakcie nie sú niekedy na prežitie dostačujúce. Je potrebné nájsť náruč, do ktorej je možné sa ukryť. Pomaly. Opatrne. Potichu. Pozor na vnútorné zranenia.

Mexická vlna je najsmutnejšia a najkrajšia Matkinova kniha.